Marxizmus na pravici
Ponúka konzistentné formulky pre etiku, rigorózny rámec pre analýzu politiky, základy americkej histórie a aplikáciu kapitalistickej efektívnosti na celú spoločnosť. Pretože však potláča mnohé závažné zrná pravdy, ako celok je zavádzajúcim omylom.
Existujú mnohé varianty libertarianizmu, od prirodzenoprávneho libertarianizmu (najmenej strelený) až po anarchokapitalizmus. Niektorým variantom sa darí úspešne sa vyhýbať kritike, ktorú uvedieme nižšie. Ale viaceré sa jej nevyhnú. Niektoré z úspešnejších variantov vstupujú do prítmia, kde sa nedá s istotou povedať, či sú vôbec libertariánske (nedávno som počul, ako jeden rešpektovaný komentátor tvrdil, že libertarianizmus je vlastne klasický liberalizmus). S libertarianizmom sa v hojnej miere stretnete na koktejlových večierkoch, v novinách i na Capitol Hill. Preto sa odmietam prizerať na sofistický trik hlásať vulgárny libertarianizmus, a po vznesení filozofických námietok zase použiť upravenú verziu svojej doktríny. Veď toto robili aj marxisti.
Tento sofizmus by vlastne ani nemal prekvapovať. Libertarianizmus je totiž marxizmus na pravici. Ak je marxizmus postavený na blude, že spoločnosť môže fungovať rýdzo na základe altruizmu a kolektivizmu, libertarianizmus je jeho zrkadlovým obrazom: jeho falošnou predstavou je, že spoločnosť bude „bežať“ iba na sebectvo a individualizmus. V skutočnosti však spoločnosť, aby fungovala, vyžaduje oboje: individualizmus aj kolektivizmus, sebectvo aj altruizmus. Podobne ako marxizmus, aj libertarianizmus ponúka falošný intelektuálny koncept kompletného zabezpečenia chodu spoločnosti – bez akejkoľvek snahy o empirické overenie. Rovnako ako marxizmus redukuje spoločenský život iba na ekonomiku. A rovnako ako marxizmus, má svoje historické mýty a génia, vďaka ktorému sa jeho nasledovníci cítia ako vyvolenci neviazaní morálnymi zásadami súdobej spoločnosti.
Najzákladnejší problém libertarianizmu je jednoduchý: sloboda, hoci je to dobrá vec, skrátka nie je jedinou dobrou vecou v živote. Fyzická bezpečnosť, ktorú môže mať aj väzeň, nie je slobodou, a predsa bez nej nikto nemôže žiť. Prosperita sa spája so slobodou v tom zmysle, že nám dáva voľnosť konzumovať, ale prosperita nie je sloboda. Niekto môže byť bohatý, ale neslobodný – ako povedzme manželka viktoriánskeho priemyselníka. Rodina je jednou z najneslobodnejších vecí, akú si len možno predstaviť. Emočné uspokojenie tu totiž vyplýva zo vzťahov, do ktorých sme sa buď narodili bez toho, aby sme si to vybrali, alebo ak sme si ich vybrali. Tieto vzťahy prinášajú takú zodpovednosť, od ktorej nemôžeme s ľahkou mysľou a pocitom spravodlivosti len tak vycúvať. Zhrnieme to: bezpečnosť, prosperita a rodina tvoria základný balík šťastia pre väčšinu normálnych ľudí a takisto hlavný predmet záujmu vlád.
Libertariáni sa z tejto výčitky budú snažiť vykrútiť redukciou všetkých dobier na koncept výberu. Budú tvrdiť, že všetko, čo je dobré, je dobrým preto, lebo sme si to vybrali. Sloboda, pretože nám dáva možnosť výberu, takto pojíma všetky ostatné dobrá. Vďaka redukcii dobra na výber neexistujú žiadne dobré alebo zlé výbery a človek, ktorý sa rozhodol život jednoducho prehajdákať, žil rovnako hodnotný život ako Washington alebo Churchill. [Od obdivu oboch politikov sa prekladateľ rázne dištancuje; J.B.] Lenže toto ide proti zdravému rozumu: popiera, že by niečo bolo dobré z prirodzenosti, niečo nezávislé na našom rozhodnutí.
Libertariáni správne pripúšťajú, že sloboda jedného človeka končí tam, kde by narúšala slobody iného človeka. Lenže podceňujú, ako ľahko a rýchlo sa to môže stať. Takže ak aj je libertariánska zásada „Neškodí to nikomu, rob teda, čo chceš“ správna, ešte nepovoľuje správanie, ktoré oni tvrdia, že povoľuje. Zoberme si pornografiu. Libertariáni povedia, že by sa mala povoliť – ak sa niekomu nepáči, môže si vybrať nepozerať ju. Lenže zabúdajú, že si nemôžeme vybrať nežiť v kultúre, ktorú práve pornografia vulgarizuje.
Libertariánom by bolo treba položiť zopár tvrdších otázok. Čo ak by slobodná spoločnosť – preto, aby ostala slobodnou – musela povolať svojich občanov do zbrane? Čo ak by musela limitovať dovoz ropy kvôli ekonomickej ochrane svojich občanov pred nepriateľskými cudzincami? Čo ak by musela prinútiť svojich občanov k dostatočnému vzdelávaniu sa, aby ostala slobodou spoločnosťou? Čo ak by musela vlastníkom pôdy odňať právo odmietnuť predať svoj majetok ako predpoklad udelenia slobody pohybu na diaľnici – pre každého? Čo ak by musela svojim občanom odňať právo importovať zo zahraničia lacnú pracovnú silu, ktorá by potom vo voľbách masovo volila socialistických prerozdeľovačov ?
V každom z týchto prípadov je menej slobody dnes cenou za viac slobody zajtra. Totálna sloboda dnes by bola cestou k vyčerpaniu akumulovaného spoločenského kapitálu a nahromadeniu problémov na budúcnosť. Takže ak aj libertarianizmus môže byť pravdivý v nejakom najvzdialenejšom zmysle, to ešte neznamená, že libertariánske metódy sú správne na riešenie ktorejkoľvek konkrétnej otázky. Ďalej, ak limitovanie slobody dnes ju môže predĺžiť na zajtra, a obmedzenie slobody zajtra ju môže zachovať k pozajtrajšku atď., tak správnou dávkou slobody bude naveky len limitovaná sloboda. No a keď je správnou voľbou obmedzená sloboda, potom libertarianizmus, ktorý slobodu absolutizuje, je skrátka zlý.Absolutizovaním slobody prichádza k bizarným záverom. Niekto by sa podľa tohto uvažovania mohol napríklad predať do otroctva. Libertarianizmus degeneruje do totálnej idiocie v konfrontácii s problematikou detí. Zachádza s nimi ako s dospelými, podporuje zrušenie povinného vzdelávania a všetkých zákonov týkajúcich sa detí (o detskej práci či o detskom sexe). Takisto nedokáže rozumne jednať s duševne chorými alebo senilnými. Libertarianizmus navrhuje riešenia v štýle všetko alebo nič: ak bude spoločnosť akokoľvek chrániť ľudí od dôsledkov ich konania, libertarianizmus týkajúci sa špecifických slobôd je nelegitímny. A keďže spoločnosť takto chráni ľudí, libertarianizmus je nelegitímnou morálnou pozíciu dovtedy, kým nenastane Veľká libertariánska revolúcia.
A je naozaj zlé chrániť ľudí pred negatívnymi následkami ich niektorých slobodných výberov? Samozrejme, že je férové nechať ľudí požívať benefity z ich múdrych rozhodnutí a nechať ich odskákať si hlúpe rozhodnutia. Slušné spoločnosti však kladú limity na oba póly. Ľudom je dovolené stať sa milionármi, ale budú zdanení. Môžu skrachovať, ale nebudú nútení zomrieť od hladu. Sú obratí o niektoré najextrémnejšie benefity slobody len preto, aby boli na druhej strane ušetrení najextrémnejších strát. Liber-utopická alternatíva by priniesla možno trblietavejšiu spoločnosť, ale zároveň oveľa krutejšiu.
V skutočnosti väčšina ľudí nechce absolútnu slobodu – preto sa v demokratických podmienkach nikdy nepodarilo zvoliť libertariánsku vládu. A práve to vyvracia libertarianizmus v jeho samom základe – keďže libertarianizmus definuje ako dobré to, čo je slobodne vybrané; a ľudia si libertarianizmus vo voľbách nevybrali. Paradoxne tak využili svoju slobodu nebyť libertariánmi.
Libertariáni sú naivní aj v ohľade na dôsledky zvrátenosti ľudských túžob, ktoré mienia vypustiť z klietky. Nevedia si predstaviť nič horšie ako trošku sadomasochizmu v nedeľu popoludní, nasledovanú rekreačnou dávkou drogy a nástup do práce v pondelok. Myslia si, že ak ľuďom dajú slobodu, tí budú automaticky gravitovať k buržoáznemu spôsobu života. Zabúdajú, že tento zmysel pre zodpovednosť im bol vštepený ešte ako deťom – keď si nemohli slobodne vybrať. Zabúdajú, že maximum slobody pre populáciu by viedlo k rozšíreniu alkoholizmu, drog, neschopnosti udržať si zamestnanie a k mimomanželským počatiam. Spoločnosť je závislá od sebaovládania, inak skĺzne k barbarizmu. A práve toto sebaovládanie atakujú libertariáni. Ironicky, toto vyústi do vnútorných obmedzení, ktoré nahradia vonkajšie obmedzenia (polícia, väzenie). Výsledkom je menej slobody, nie viac. Libertariáni hovoria veľa o slobode, ale veľmi málo o tom, ako sa naučiť nakladať s ňou. Sloboda bez úsudku je prinajlepšom nebezpečná, prinajhoršom zbytočná. No libertarianizmus je filozoficky neschopný rozvinúť teóriu o správnom zaobchádzaní so slobodou, pretože jeho hlavnou dogmou je, že všetky slobodné rozhodnutia sú si rovné. Tento princíp nemôže opustiť – inak by musel pripustiť, že okrem slobody existujú aj iné dobrá. Konzervatívci to vedia.
vyšlo v The American Conservative, 14. marca 2005 , preložil Jaroslav Bublinec
www.donquichotte.sk