Ohrozené deti
Organizátori tohto panelu sa nás všetkých asi trochu sugestívne pýtajú: Je európska civilizácia v rozklade? Pokúsim sa túto otázku zodpovedať tým, že budem hovoriť o deťoch. A to preto, že to, aký má daná civilizácia vzťah k deťom, vo veľkej, ak nie rozhodujúcej miere vypovedá o stave tejto civilizácie.
Budúci rok si my, Česi a Slováci, pripomenieme jedno veľmi smutné výročie. Bude tomu 50 rokov odvtedy, čo sa v našich krajinách začali vykonávať potraty legálne, teda priamo s posvätením štátu. Neviem, nakoľko si toto výročie okrem pár pro-life organizácií všimnú naša spoločnosť či médiá, ale obávam sa, že nebude zmienený ani ten najzákladnejšie čísla: počas 50 rokov bolo legálne zabitých vyše 1 300 000 nenarodených ľudských životov. To tvorí v dnešnej dobe demografického úpadku okolo osem percent dnešnej populácie Čechov a Slovákov.
V spoločných povojnových dejinách nenájdeme desivejšie číslo a nenájdeme barbarskejší zákon než ten, ktorým je zabitie nenarodeného dieťaťa v istej fáze života kvalifikované ako prípustný spôsob uplatňovania slobody ženy. Možno ešte desivejšie je to, s akou ľahkosťou spoločnosť túto skutočnosť celkom vytesnila zo svojho kolektívneho vedomia.
Ešte pred polstoročím sa Západ na potraty pozeral tak, ako sa dnes pozerá na klonovanie ľudí – ako na niečo, čo je morálne aj zákonne neakceptovateľné. To, čo nasledovalo, je pre nepriateľov civilizácie exemplárna ukážka, ako postupovať pri deštrukcii svedomia: ak chcete otupiť morálku, najskôr zmeňte zákon. Patrím ku generácii, ktorá s týmto zákonom, povýšeným na základné právo modernej slobodnej matky, vyrastala ako s čímsi samozrejmým. Ako s čímsi, čo síce nie je pekné (veď komu by len napadlo sa rozplývať nad estetickou hodnotou tohto slobodného aktu!), ale musí to byť.
Legalizovaný potrat chlácholí naše svedomie, pretože ho pokladáme len za odpornú nevyhnutnosť. Boli však časy, keď reči o legalizácii vtedy zločinných potratov, pripadali veľkej časti spoločnosti ako nenormálne a vyšinuté. Aj takí osvieteneckí Francúzi uzákonili potraty až v polovici 70. rokov, teda 20 rokov po nás.
Vtedy to vo francúzskom parlamente prešlo s tesnou väčšinou, po vášnivých protestoch početného zástupu odporcov, len vďaka tomu, že zástancovia potratov takzvanú liberalizáciu presadili ako dočasné opatrenie – vraveli, vyskúšajme si to, pokiaľ sa nám nová prax neosvedčí, tak dočasný potratový zákon jednoducho nepredĺžime. Skvelá finta.
O niekoľko rokov, keď parlament hlasoval o „dočasnom“ zákone, bolo už ticho. Tak ticho, ako je dnes ticho na Slovensku, v Česku a vôbec v celej Európe. O to prázdne, ubíjajúce ticho sa postarala hlučná a agresívna ideológia. Dnes nestačí byť otvorene proti legalizácii potratov, stačí, keď sa niekto vysloví za sťaženie podmienok pre ich uplatňovanie, a automaticky dostane na čelo nevymazateľnú nálepku náboženského fundamentalistu. No a ktorý politik chce byť v postmodernej dobe vnímaný ako náboženský fundamentalista?
Nejde primárne o náboženský problém
Pritom spor o potraty nie je zďaleka náboženský. Je to v prvom rade základný morálny spor. Keby dnes niekto s plnou vážnosťou navrhol legalizáciu zabíjania detí do troch rokov na žiadosť rodičov, vnímali by to súčasní otvorení či latentní prívrženci práva na potrat ako čisto náboženský problém? Samozrejme, že nie. Na posúdenie toho, kedy sa začína ľudský život, nepotrebujeme zjavenú pravdu, ale zjavnú pravdu – ľudský život hoden ochrany sa začína vtedy, keď vznikne...
Toto je paradox civilizácie, v ktorej žijeme a ktorá si hovorí vyspelá západná. Nenarodené deti, tie najbezbrannejšie ľudské stvorenia, boli zbavené základného práva na život. Aj k tým narodeným sa správame občas horšie než k dospelým.
Konkrétna skúsenosť autora týchto slov – nedávno sme v .týždni uverejnili článok o veľmi sporných alternatívnych školách, kde sme upriamili našu pozornosť na waldorfskú školu. Táto škola vychádza z bludárskeho učenia Rudolfa Steinera, ktorý tvrdil, že vďaka svojim vidinám spoznal pravdu a všetky neskoršie vedecké poznatky budú platné len vtedy, ak budú v súlade s týmito jeho halucináciami.
Preto sa deti v bratislavskej škole na Vihorlatskej môžu dozvedieť, že rast rastlín ovplyvňujú akési planetárne vplyvy, obsedantne maľovať chobotnice, ktoré sa z ríše zvierat najviac podobajú ľudskej hlave a cvičia tu eurytmiu (vraj je to reč anjelov).
Waldorfská škola je proste sekta, a ako každá iná veľmi nebezpečná pre duševný vývoj dieťaťa, pretože zabíja kritické myslenie a zdravý rozum. Samozrejme, očakávali sme negatívne reakcie od predstaviteľov školy aj rodičov, ktorí nás napokon ani nesklamali.
Oveľa väčšmi ma však zarazila kritika zo strany „newaldorfských“ ľudí, ktorí v našom článku videl útok na dobré menšinové školstvo, ktoré je predsa jedinou alternatívou voči tradičnej, zlej škole. Ďalší protiargument znel, že deti v týchto školách sú šťastné a keďže sú šťastné, nemáme ich my, drzí a deštruktívni novinári, čo kritizovať. Iste, aj dieťa inštitucionálne indoktrinované bludmi môže byť navonok šťastné a hravé. Len potom tomu nehovorme škola, ale blázinec.
Mnohí racionálni a osvietení ľudia minulé stáročia hovorili, že na to, aby našej civilizácii nevládli iracionálne predsudky, ale racionálny rozum, treba odhodiť bremeno zjavených, náboženských právd. Dôsledkom ich ťaženia je iracionálna doba, ktorá šliape po racionálnom rozume a najzjavnejších pravdách. Paradox? Ani nie. Má to svoju železnú logiku.
(prednáška odznela 12.11 2006 na československých pravicových dňoch v Modre)
www.prave-spektrum.sk