Antikonzervatívci
Kto presvedčil prezidenta Busha, že naša demokracia závisí na celosvetovom križiackom ťažení?
Očakávalo sa, že George W. Bush sa bude usilovať zasadiť vojnu v Iraku do širšieho kontextu globálnej demokracie. Vojnoví prezidenti to tak robia. Lincolnova vojna na sklonku roku 1863, ktorej cieľom bolo rozdrviť snahy o odštiepenie Juhu, bola o tom, či „vláda ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud by mala ... zahynúť na tejto zemi". Európska vojna, o ktorej príčinách Wilson v roku 1916 tvrdil, že im nerozumie, sa o rok neskôr stala „vojnou, ktorá má ukončiť všetky vojny" a ktorá „vytvorí svet bezpečným pre demokraciu." Lídri alchimisticky premieňajú vojny, začaté z nižších pohnútok v epochálne zápasy za univerzálne princípy, pretože iba tak môžu ospravedlniť požiadavky na väčšie obete na životoch a peniazoch. Ale Bush predstihol aj Wilsona. Nemá v úmysle urobiť svet iba bezpečným pre demokraciu, on sa chystá urobiť ho demokratickým. Zatiaľ čo Lincoln zrušil otroctvo na Juhu, Bush sa chystá odstrániť despotizmus z planéty: „je politikou Spojených štátov vyhľadávať a podporovať rast demokratických hnutí a inštitúcií v každom národe a kultúre, s konečným cieľom ukončenia tyranie v našom svete." Konzervatívec nevie, či sa má smiať, alebo plakať, pretože pán Bush práve vyhlásil právo zasahovať do vnútorných záležitostí ktoréhokoľvek národa na zemi. Prečo? Pretože „prežitie slobody v našej krajine čoraz viac závisí na úspechu slobody v iných krajinách." Toto tvrdenie je však úplne ahistorické. Svet bol od nepamäti sužovaný tyranmi a Amerika bola predsa vždy slobodná. A zostali sme slobodnými nasledujúc rady Washingtona, Jeffersona, Adamsa, ktorí sa neplietli sa do cudzích sporov a cudzích vojen.
Kto zásobuje prezidenta týmito intervencionistickými nezmyslami?
Už Madison varoval, že „žiaden národ nedokáže ubrániť svoju slobodu uprostred ustavičných vojen." Kto a čo obrátilo prezidenta, ktorý nastúpil do úradu bez akýchkoľvek znalostí sveta, na ideu, že iba celosvetová kampaň za demokraciu by mohla zaistiť našu bezpečnosť? Odpoveď: 11. september a neokonzervatívci. Vo svojom inauguračnom prejave označil pán Bush 11. september za deň, „kedy bola napadnutá sloboda". To je detinské. Usáma bin Ládin nevyslal fanatikov vpáliť lietadlami do Svetového obchodného centra pretože by nenávidel Listinu práv (Bill of Rights). On sem poslal teroristov, pretože nenávidí našu prítomnosť a politiku na Strednom východe. Urobil to z rovnakého dôvodu, z akého vyhadzujú povstalci FLN do vzduchu kaviarne v Paríži a samovražední atentátnici z Hamasu pizzérie v Jeruzaleme. Počnúc od bitky o Alžír, cez bombové útoky na Beirútske námorné základne, vypudenie Červenej armády mudžahídmi z Afganistanu, až po vykázanie Izraela z Libanonu Hizballáhom, boli guerillová vojna a taktika terorizmu prostriedkami, ktoré Moslimovia zvykli využívať na vyhostenie armád, ktoré nemohli poraziť v konvenčnej vojne.
Vrahovia boli 11. 9. tu, pretože my sme tam. Neboli sme napadnutí preto, kto sme, ale preto, čo robíme. To čo nenávidia nie sú naše zásady, je to naša politika. Príčinou teroru z 11. 9. bolo intervenovanie Spojených štátov na Strednom východe. Bush však verí tomu, že práve to je liek. Nenaučil sa nič z Iraku? V roku 2003 sme vtrhli do krajiny, ktorá nás nenapadla, neohrozovala nás a vojnu s nami si neželala, odzbrojiť ju od zbraní, ktoré nemala. Teraz, potom, čo sme v tejto vojne utopili 200 miliárd dolárov a 1 400 životov našich najlepších a najodvážnejších, potom, ako sme zabili desiatky tisíc Iračanov, sme v arabskom svete zožali úrodu nenávisti a podľa predstaviteľov našej vlastnej vlády vytvorili nové hniezdo a tréningovú pôdu pre teroristov, na ktorú sa môžu premiestniť z tej, ktorú sme nedávno vykorenili z Afganistanu.
Medzi tými, ktorí priviedli prezidenta Busha k názoru, že bez arabskej demokracie nie je možné dosiahnuť mier na Strednom východe je Natan Sharansky, a veľa z toho, čo tento slávny sovietsky disident píše je nesporne pravda. Dokonca aj uprostred najtmavšieho despotizmu ľudia prahnú po slobode. Nenávidia útlak a milujú slobodu. Želajú si žiť v krajine, ktorá im umožní vyberať si svojich lídrov. A keďže demokratickí vládcovia sa musia obracať na ľud, aby si obnovili svoje mandáty v slobodných voľbách, sú viac naklonení usilovať sa o mier a prosperitu, po ktorých ich ľud túži. Takto môže iba demokracia pripraviť cestu k skutočnému mieru a bezpečnosti. To je odkaz Sharanského knihy Case for democracy, s ktorou sa prezident stotožnil a odporúčal všetkým prečítať si ju.
Ale to, čo je často pravda, nie je pravdou vždy a Americká zahraničná politika, ktorej podstatou je ochrana životných záujmov Spojených štátov, mieru a slobody Američanov, nemôže byť založená na idealizme bývalého sovietskeho disidenta, alebo na ideológii neokonzervatívcov, ktorí nám sľúbili "cakewalk" (americký černošský tanec - poznámka B.J.) Irakom a uistili nás, že tam budeme vítaní s kvetmi. Odhliadnuc od Sharanského, demokracia nie je ani nutnou a ani dostatočnou podmienkou Amerického mieru a bezpečnosti, dokonca ani Izraelského. V roku 1967 mal David Ben-Gurion vplyv na Richarda Nixona a tento autor dúfal, že Násir prežije Egyptské poníženie v šesť dňovej vojne, pretože iba Násir mal prestíž priviesť arabov k akceptovaniu mieru s Izraelom. Sadat nebol demokrat, keď mu Izrael vrátil späť Sinai a podpísal s ním mier. Arafat nebol demokrat, keď Rabin s Perezom podpísali dohodu v Oslo a podelili sa s ním o Nobelovu cenu. Assad nebol demokrat keď s ním Izerael dohodol prímerie na Golanských výšinách, ktoré stále trvá. Ani Kadáfi nebol demokrat, keď Bush súhlasil so zrušením sankcií, uvalených na Líbyu kvôli masakre Pan Amu 103 v prípade, že by sa Kadáfi vzdal zbraní hromadného ničenia. Kadáfi tak učinil a Bush to plným právom označuje za diplomatický úspech svojho prvého volebného obdobia.
Je síce pravda, že diktatúry Franca, Pinocheta a Marcosa viedli k demokraciám, to však neplatilo v prípade Batistu, Somoza, alebo Šaha. Keď Carter podkopal jeho trón, dostali sme Ajatoláha. Nabádanie Busha, aby netlačil Izrael do mieru s Palestínčanmi dovtedy, kým Palestína neprijme demokraciu, je šikovný spôsob, ako mier odsunúť na neurčito a umožniť Izraelu naďalej osídľovať a upevňovať svoju okupáciu Západného brehu Jordánu a Východného Jeruzalema. Toto môže byť v Izraelskom záujme, ale nie je to v záujme americkom. Sharanského idealizmus sa tak celkom náhodou zhoduje so Šaronovou agendou. Môže to prezident Bush nevidieť? Amerika má svoje staré priateľstvá a dôležité záujmy na Strednom východe. Nemôže čakať na úsvit demokracie v 22 Arabských štátoch, v ktorých momentálne neexistuje. A pokiaľ demokracia znamená vládu ľudu, do akej miery nadšení by sme mali byť ohľadom jej zavádzania na Strednom Východe? V roku 1991 dostali Alžírčania možnosť demokratickej voľby a zvolili si islamistický režim. Armáda zasiahla rozpútajúc občiansku vojnu, ktorá za sebou zanechala 100,000 mŕtvych. Prezident Bush by sa mohol spýtať svojho otca prečo odvtedy prestal rozprávať o Alžírskej demokracii.
Na rozdiel od Východnej Európy, kde bol komunizmus nanútený kresťanským krajinám s tradíciami samovlády, demokracia nikdy nezapustila korene v krajinách arabského kalifátu. Zbavenie trónu kráľa Faruka tak viedlo k nástupu Násira, vypudenie kráľa Idrisa priviedlo k moci Kadáfiho a zvrhnutie kráľa Faisala nám dalo Saddáma Husajna. Akú máme záruku, že po páde kráľov Maroka, Jordánska, či Saudskej Arábie nastúpi demokracia? Neokonzervatívci sa mýlili v každom svojom výpočte ohľadom Iraku. Skutočne chce Bush na Strednom Východe hazardovať na základe ich presvedčených predpovedí, že s pádom arabských monarchií začne medzi ľuďmi, ktorí hromžia na Busha a uctievajú Usámu bin Ládina prekvitať Západná demokracia?
Po mnohých vydesených reakciách na prezidentov inauguračný prejav, sa Biely dom a neskôr aj samotný prezident poponáhľali vysvetliť, že v jeho prejave nebolo nič nové, či dokonca radikálne. Možno že sa zmysel pre realitu už predsa len začal prejavovať. Jednoducho sa nechystáme zastaviť nákup Saudskej ropy, ani prerušiť každoročnú dvoj miliardovú pomoc Egyptu. Rovnako nemáme v úmysle ukončiť styky s Mušaráfom, alebo sankcionovať Čínu, čo by mohlo potopiť dolár, preto, že tieto režimy odmietajú robiť reformy, ktoré od nich Bush požaduje. Nič z toho nie je v pláne. Prezident Bush buď skoncuje so svojou nafúkaneckou rétoriku, alebo ju prestane nasledovať ponad strmý útes a nás sťahovať so sebou.
Amerika „nechodí do cudziny pátrať po obludách, ktoré by mohla ničiť," podotýka John Quincy Adams, „je priaznivcom slobody a nezávislosti pre všetkých, ale obrancom iba svojej vlastnej." Pod dohľadom Jakobínov, ktorí sa sami nazývajú idealistami, sa Bush zriekol tejto rozumnej doktríny v Americkej zahraničnej politike, aby sa stotožnil s Wilsonovským intervencionizmom do vnútorných záležitostí každého autokratického režimu na tejto planéte. Chystáme sa demokratizovať svet a odstraňovať despotizmus a neokonzervatívci, dostávajúc závrate od vzrušenia sa svorne ukláňajú na oslavu prezidenta. Toto nie sú žiadni konzervatívci. Oni sú antikonzervatívci a ich ťaženie za demokraciu skončí rovnako ako to Wilsonovo, rozčarovaním pre prezidenta a tragédiou pre túto krajinu.
Článok bo uverejnený roku 2005 vo februárovom vydaní časopisu The American Conservative.
Převzato z magazínu Don Quichotte