Je řeč o Topolákovi?To my nevíme,tušíme a musí se to vyšetřit.Opravdu to dovedl do propasti povšech stranách.To je vlastizrada.Ne Klaus,že nechce podepsat LS.Paní Gajdušková,přehodnotte to.

Řecké slovo krisis znamená soud. Slovo krize je odvozenina. Jak jednoduché. A pakli, že je to celosvětově tak je to také jednoduché. Přichází soud Boží a to všechno jsou jen nepatrné začátky. Asi tak jako když za dnů Noe začalo pršet. Potom přišla skutečná katastrofa.

Odhalenie príčin hospodárskej krízy: úvery bez nádeje na splácanie
Peter Staněk
Kým na začiatku roka 2008 sa hovorilo iba o finančnej kríze spôsobenej hypotekárnymi problémami, postupne sa transformovala do hospodárskej krízy. Väčšina vlád dúfala, že sa hospodársky rast iba spomalí. Od roku 2009 sa však prognózy stále zhoršujú a výsledkom je, že svet prešiel do hospodárskej recesie charakteristickej poklesom tvorby hrubého domáceho produktu (HDP) vo väčšine kľúčových krajín. Pôvodne sa odhadovalo, že kríza zasiahne iba najvyspelejšie krajiny. Dnes je jasné, že zasahuje celú svetovú ekonomiku.

Nejde o klasickú konjunkturálnu krízu, aké sa opakujú každé tri až päť rokov.



Analýzy ukazovali, že prvé varovné signály prichádzali od roku 1987, keď prišla významnejšia kríza v americkej ekonomike. V roku 1989 prepukla kríza v Japonsku, v roku 1992 v USA, v roku 1996 v juhovýchodnej Ázii, v roku 1998 v Rusku, v roku 2000 skolabovali technologické trhy na newyorskej i frankfurtskej burze a v rokoch 2003 a 2005 prišli kolapsy juhoamerických krajín. Ukazuje sa, že tieto krízy, aj keď boli viazané na určité regióny, v skutočnosti obsahovali mnoho varovaní pre budúcu hospodársku recesiu.

Regulácia finančníctva
Dnes sa názory na príčiny rozdeľujú najmä do dvoch táborov. Prvý hovorí, že príčinou krízy bola nízka regulácia predovšetkým finančných trhov, a druhý za príčinu označuje nedostatočné stimulačné opatrenia. Obidva tábory majú však problémy so zdôvodnením. Čo sa týka regulácie, treba upozorniť, že v USA po kolapse technologických trhov, a najmä po kolapse veľkých firiem (Enron a World Com), vypracovali prísne opatrenia na hodnotenie podnikovej sféry. Sarbanes–Oxleyho zákon bol taký tvrdý, že pre finančnú náročnosť z plnenia stanovených podmienok veľká časť firiem uviedla svoje akcie na frankfurtskej alebo londýnskej burze namiesto newyorskej.

V oblasti bankového sektora sa po úspešnom zavedení kontrolných mechanizmov nazývaných Bazilej I po ôsmich rokoch štáty konečne dohodli na zavedení nového systému nazývanom Bazilej II. Tieto mechanizmy na jednej strane otvárali pre bankový sektor možnosť stanovovať si mieru rizikovosti úverov, menili potrebu oprávok, ale na druhej strane významným spôsobom zvyšovali zodpovednosť bánk za štruktúru ich vlastného portfólia a znižovali nutnosť zásahov štátov pri sanovaní bánk. V oblasti poisťovníctva to bola norma Solvency II, ktorá sprísňovala a prehodnocovala mieru rizikovosti v jednotlivých poistných produktoch a poistných mechanizmoch.

Nemožno teda hovoriť iba o nízkej regulácii. Je pravda, že odstránenie Glass–Stegalovho zákona, ktorý ešte od čias veľkej hospodárskej recesie v roku 1933 oddeľoval investičné a retailové bankovníctvo, znamenalo otvorenie priestoru pre podnikanie investičných bánk, avšak zároveň zostali zachované kontrolné mechanizmy (takisto v oblasti emitentov akcií, obchodníkov s cennými papiermi, ratingových agentúr). Avšak samotné vlády pristúpili k uvoľneniu limitovania a regulácie, najmä komoditných trhov, čo po výraznom zmäkčení podmienok obchodovania viedlo k obrovskému nárastu obchodov na komoditných trhoch predovšetkým s ropou, energetickými médiami a potravinami. V roku 2008 to viedlo k extrémne vysokým cenám ropy, ropných produktov a základných potravín (pšenica, ryža a pod.).

Stratila sa spotreba strednej triedy
Zároveň s tým prišiel výrazný tlak vlád, aby banky poskytovali úvery i nízkopríjmovým skupinám populácie, u ktorých bolo zrejmé, že budú mať problémy so splácaním. Ak zohľadníme obrovskú expanziu nových finančných produktov, finančných derivátov v oblasti sekulitizácie, v oblasti podnikania hedžových fondov, vidíme, že vývoj finančného sektora v posledných 6 – 8 rokoch charakterizovala vnútorná rozpornosť. Sprísňovanie regulácie po firemných škandáloch sprevádzalo jej uvoľňovanie najmä v snahe udržať ustavičný rast domácej spotreby ako kompenzačný faktor na vnútorné prerozdeľovanie príjmov medzi populáciou.

Jedným z významných fenoménov, a možno povedať jedným z kľúčových štartérov hospodárskeho vývoja v posledných 15 rokoch, bol podstatný posun v oblasti príjmovej stratifikácie väčšiny populácie. Dovtedy štáty prerozdeľovaním najmä zmäkčovali celkové vnútorné rozpory pri polarizácii bohatstva a chudoby, takže stredná trieda predstavovala 60 – 70 percent populácie. Spotreba strednej triedy vytvárala základ ekonomiky a v podstate umožňovala udržiavať trvalý hospodársky rast. Postupná príjmová polarizácia, výrazné posilnenie úzkej skupiny vysokopríjmovej časti populácie a transformácia strednej triedy medzi nízko príjmové vrstvy viedla k posunu tohto mechanizmu vnútornej spotreby. Aby tento mechanizmus bolo možné nahradiť a udržať vysokú domácu spotrebu, bolo nutné pristúpiť buď k dovozu lacných tovarov umožňujúcich udržiavať nízke životné náklady, (USA), alebo zásadným spôsobom rozšíriť úverové možnosti zabezpečovania budúcej spotreby (USA i krajiny EÚ). A tak bezprecedentný nárast úverov obyvateľstva v posledných 18 – 20 rokoch viedol k vysokej zadlženosti obyvateľstva, ktorá dosiahla v USA asi 160 % HDP, v EÚ v priemere okolo 60 % HDP, pričom vo V. Británii je to vyše 118 % HDP a v Španielsku vyše 128 % HDP.

Biliónové zadlženie
Takýto nárast úverovej záťaže obyvateľstva viedol k postupnému nárastu zadlženosti veľkej časti populácie, ktorá začínala presahovať reálne možnosti. Obrovská expanzia hypotekárnych úverov najmä v USA – hoci samotné americké hypotekárne banky nemali dostatočné finančné zdroje – spôsobila prelievanie kapitálu z európskych bánk do amerických hypotekárnych inštitúcií. Krytie expanzie hlavných vládnych agentúr v oblasti hypoték emitovaním štátnych dlhopisov viedlo k obrovskému boomu na hypotekárnych trhoch. Výsledkom bol nárast cien nehnuteľností, na ktoré bolo viazané poskytovanie ďalších úverov, i výrazný nárast zadlženosti najmä USA voči ostatným krajinám. Celkový rozsah emitovaných štátnych dlhopisov denominovaných v dolároch dnes predstavuje vyše 21 biliónov dolárov – rozhodujúca časť tohto bloku vznikla v období posledných 12 rokov pri výraznej úverovej expanzii.

Množstvo štátnych cenných papierov, ktoré USA emitovali, sa obchodovalo predovšetkým na medzinárodných svetových trhoch a najväčšími kupcami boli Čína, Japonsko, arabské krajiny a tiež vlády najchudobnejších krajín Afriky a Južnej Ameriky, ktoré ich pokladali za výhodné investície. Takže, paradoxne, americký život na dlh pokračoval obrovskou expanziou, pričom bol krytý štátnymi dlhopismi, ktoré nakupovali najchudobnejšie krajiny ako tzv. bezpečné aktívum.

Tento vývoj bolo možné udržiavať iba určitý čas. Posledných 16 rokov bol americký štátny rozpočet, ako aj zahraničná obchodná bilancia, pravidelne v deficite. Dvojitý deficit vykrývali externé zdroje. Prílev zahraničného kapitálu v rozsahu 700 – 900 mld. USD ročne umožňoval Spojeným štátom americkým udržiavať mechanizmus zadlžovania. Ale celkové zadlženie USA (dnes na úrovni 50 bil. USD) viedlo k postupnému ohrozovaniu stability nielen samotných Spojených štátov amerických, ale celého svetového hospodárskeho mechanizmu. Obrovský nárast nových finančných produktov najmä v oblasti derivátov a noví investori, ako boli penzijné fondy vo väčšom rozsahu, viedli k výraznej virtualizácii finančného sveta.

Postupné zvyšovanie hodnôt aktív vo finančnom svete sa odtŕhalo od reálnej ekonomickej základne a vyústilo do dnešnej diskontinuity financií a ekonomiky – celkový nominálny objem finančných aktív sa odhaduje na úrovni vyše 740 bil. USD, avšak ich reálna hodnota predstavuje približne 12 %. Finančný svet začal žiť vlastným životom nezávislým od vývoja a rastu svetovej ekonomiky. Kým svetový obchod sa zvýšil za posledných 20 rokov zhruba o 31 %, objem operácií na finančných trhoch narástol o stovky percent.

Neprehľadné siete korporácií
Bezprecedentný rozdiel medzi vývojom finančného sveta a reálnej ekonomiky bol možný vďaka globalizácii, pôsobiacej, paradoxne, dvoma smermi. Globalizácia znižovala možnosti národných vlád efektívne zasahovať proti transnacionálnym korporáciám, lebo vnútrokorporátne transferové ceny boli iba pod dohľadom samotných korporácií. To v konečnom dôsledku vyvolalo aj úvahy o chybovosti výpočtu HDP. Neznalosť niektorých finančných tokov, skutočnosť, že veľká časť transnacionálnych korporácií presunula svoje zdaňovacie miesta do daňových rajov, a celkový nárast netransparentných transferových systémov znemožnili kontrolu reálneho finančného toku vo vzťahu k tovarovým tokom. Globalizácia tiež umožnila zásadné preskupenia svetových trhov práce. Rozvinutie stratégie outsourcingu a offshoringu umožnilo nielen presun výrob a novú realokáciu produkčných kapacít v rámci celého sveta, ale aj podstatným spôsobom zmenilo vzťah finalizujúcej výroby a subkontraktorov.

Vytvorenie obrovských zásobovacích sietí subkontraktorov a prenesenie efektívnosti z centrálnych firiem na subkontraktorské tlakom konkurencie poprelo tézy zániku veľkých transnacionálnych korporácií a vzniku sieťových firiem. Naopak, vytvorila sa nová situácia, v ktorej tlak na trvalé zvyšovanie efektívnosti u subkontraktorov umožnil, aby sa veľké transnacionálne korporácie zmenšili, zoštíhlili, zefektívnili a pri výraznom poklese zamestnanosti o 20 až 40 % radikálnym spôsobom dosahovali trvalé zvyšovanie produktivity práce. To prinieslo niekoľko významných dopadov na väzbu medzi podnikmi a finančným sektorom. Veľké transnacionálne korporácie si už nepožičiavali od bánk, ale získavali finančné kapitálové zdroje najmä emitovaním akcií. Malé a stredné firmy boli stále viac závislé od financovania cez vládne systémy a od malých a stredných bánk v jednotlivých krajinách. Tieto malé a stredné firmy však držali rozhodujúcu časť lokálnej a miestne viazanej zamestnanosti.

Logickým dôsledkom tohto mechanizmu bolo i prehodnotenie finančných tokov medzi podnikovou a finančnou sférou: banky sa začali viac orientovať nielen na úvery pre ľudí, ale najmä na vytvorenie finančných konglomerátov obsahujúcich v sebe retailové a investičné bankovníctvo, leasingové spoločnosti, poisťovacie systémy, penzijné fondy, atď. Vytvorenie zložitých štruktúr finančných konglomerátov výrazne znížili transparentnosť tokov vo finančných systémoch a umožňovalo prelievanie kapitálu medzi jednotlivými druhmi finančných podnikateľských činností. Vznikla nutnosť vytvoriť na národnej úrovni integrovaný dohľad nad peňažným kapitálovým a poistným trhom. Ale expanzia veľkých bánk zo „starej“ EÚ do nových členských krajín a vytvorenie efektívnej sústavy dcér podstatným spôsobom posunulo celkové možnosti hodnotenia transparentnosti v rámci európskeho bankového sektora.

Úvery bez nádeje na splácanie
Nesmieme zabudnúť aj na ďalšiu skutočnosť. Finančná kríza v rokoch 1996 a úverovanie nákupov licencií pre mobilných operátorov v rokoch 1998 až 2000 znamenalo výrazné umŕtvenie rozsiahlych finančných aktív veľkej časti európskych bánk. Ide síce o nominálne vykazované aktíva a pohľadávky napríklad voči krajinám juhovýchodnej Ázie, ale doteraz neboli splatené. Hľadanie nových efektívnych možností investovania vyvolalo nielen výrazné zvýšenie objemu špekulatívnych operácií na komoditných trhoch, ale aj masívne úverovanie hypotekárnej expanzie v USA. Skutočnosť, že išlo o poskytovanie hypoték pre nízkopríjmové skupiny, ktoré ich reálne neboli schopné neskôr splácať, sa ukázala postupne vo vývoji hypotekárnej krízy.

A tak sa logicky vytvorila obrovská virtuálna bublina hypoték, ktorá sa po prasknutí začala prelievať do celého sveta. V EÚ boli podmienky na vytvorenie hypotekárnej bubliny trošku odlišné. Preto ani objem hypoték nebol v EÚ taký veľký. Problémom európskych bánk však bolo, že veľkú časť voľných zdrojov poskytli americkým. Samozrejme, po prepuknutí finančnej krízy tieto úvery nikto nevracal. Keď sa objavili tieto problémy, americká centrálna banka Fed začala odkupovať obligácie a štátne dlhopisy, ktoré emitovali americké hypotekárne agentúry. Pôvodný odhad sa pohyboval na úrovni 800 mld. USD. Postupne sa zvýšil na hodnotu 1,6 bil. USD a dnes sa hovorí o potrebe vykryť celkové straty v rozsahu 8 bil. USD! Americká Fed to rieši vydaním ďalších štátnych cenných papierov, lenže je otázne, ako bude odkupovať tie, ktoré sú trvale v obehu na svetových finančných trhoch.

Zároveň Fed priznala, že vzhľadom na skutočný rozmer problémov pozná zatiaľ iba približne 40 % objemu toxických úverov. Takže pravdu budú mať asi pesimisti, ktorí odhadujú celkový negatívny dopad hypotekárnej krízy na 16 až 18 biliónov USD. Vlády začali reagovať na finančnú krízu nalievaním kapitálu najskôr do bankového sektora. V roku 1998 stačilo na záchranu najväčšieho svetového penzijného fondu LTCM zhruba 6,5 mld. USD, ktoré museli zaplatiť štyri vlády. Dnes hovoríme o sumách na úrovni stoviek miliárd až bilióna dolárov, pritom je zrejmé, že ani suma jedného bilióna USD nebude riešením vzhľadom na celkový rozmer krízy.

Chýbajú peniaze na vládne opatrenia
Stále významnejšie do popredia vystupuje previazanosť jednotlivých problémov medzi finančným sektorom a reálnou ekonomikou. Najlepšie to vidieť na podnikových dlhopisoch. Veľké podniky mali problémy dostať rozsiahlejšie úvery z bánk a okrem toho emitovaním podnikových dlhopisov na kapitálových trhoch získali lacnejšie finančné zdroje pre expanziu najmä pri rozšírení EÚ o desať členských krajín. Od roku 1995 pri expanzii európskych firiem rozhodujúcu úlohu zohralo získavanie finančných prostriedkov vydaním podnikových dlhopisov. V EÚ takto vznikla paradoxná situácia, že podniky emitovali v posledných 15 rokoch celkovo zhruba tri bilióny eur podnikových dlhopisov, pričom kumulácia ich splátok vedie k situácii typickej pre rok 2009 – podniky by mali zaplatiť 800 mld. eur pri odkúpení dlhopisov, ktoré majú splatnosť v tomto roku. USA išli trochu inou cestou, takže rozmer rizík vyplývajúcich z emitovaných podnikových dlhopisov je menší (asi 60 % rozmerov EÚ).

V USA však okrem hypotekárnych problémov vzniká aj problém kreditných kariet. Obrovský počet kreditných kariet a celkový rozsah nesplácania je síce menší ako problémy vyplývajúce z hypotekárnej krízy, ale odhaduje sa, že problém kreditných kariet presahuje jeden bilión dolárov. Z tohto objemu je asi tretina problematická z hľadiska splácania. V EÚ je množstvo emitovaných kreditných kariet podstatne menšie, a to na úrovni asi 30 % USA.

Nadväzujúcim je problém emitovaných štátnych dlhopisov. Do popredia nastupuje zásadná otázka: ak väčšina vlád kryla svoju fiškálnu expanziu v posledných 12 – 15 rokoch štátnymi dlhopismi, čo je možné z nich splatiť pri reálnom stave väčšiny krajín? Veď väčšina vlád (osobitne v Únii) už väčšinu štátneho majetku sprivatizovala. Naposledy sa v rokoch 1998 – 2002 privatizovali najmä nehnuteľnosti, čo prispelo aj k ďalšiemu nárastu hypotekárnych úverov. Prípadné ďalšie balíčky opatrení budú musieť vlády kryť emitovaním ďalších dlhopisov. Väčšina však vzhľadom na fiškálnu situáciu nemá na to dostatočné vnútorné rezervy. Nastáva veľmi komplikovaná situácia, lebo na jednej strane sa hovorí o potrebe novej finančnej globálnej architektúry založenej na tvrdšom verifikovaní a hodnotení finančných produktov, osobitne finančných derivátov, na strane druhej sa konštatuje nutnosť prijímať ďalšie finančné balíčky na podporu bankového sektora i podnikateľskej sféry.

Investície – príležitosť na oživenie
Lenže finančné balíčky neriešia príčiny súčasnej hospodárskej krízy a stavu, ktorý k nej viedol a bude ich treba v budúcnosti zaplatiť. Perspektívne si to vyžiada zvýšenie daní a odvodov. Je snaha situáciu riešiť posilnením pozície Medzinárodného menového fondu ako inštitucionálneho záchrancu poslednej inštancie zvýšením jeho kapitálu a vytvorením novej medzinárodnej finančnej architektúry, v ktorej budú ratingové firmy podliehať tvrdšej kontrole. Stále sa však obchádzajú skutočné príčiny súvisiace s obrovskou úverovou expanziou posledných 16 – 18 rokov. Možno preto, že práve táto expanzia vyhovovala všetkým subjektom ekonomického procesu, i keď bolo zrejmé, že môže fungovať iba určitý čas, potom nevyhnutne dôjde k zreálneniu celkového vzťahu medzi potenciálnymi a nominálnymi zdrojmi a reálnymi zdrojmi na strane druhej.

Z tohto hľadiska zatiaľ musíme konštatovať, že väčšina vlád skôr rieši dôsledky, prípadne tlmí dopad hospodárskej krízy na národné ekonomiky, ale zatiaľ nerieši fundamentálne príčiny, ktoré viedli k súčasnému stavu. Keď si uvedomíme, že sa rozpadá stredná trieda, ktorá vytvára základný blok spoločenskej spotreby, vzniká otázka, čím takto sa znižujúcu spotrebu nahradiť. Jedna z možností je rozvinúť verejnú spotrebu orientovanú predovšetkým na budovanie infraštruktúrnych projektov v energetike, alternatívnych zdrojoch, v doprave, modernizácii železníc. Modernizácia alebo generačná obmena dopravnej a energetickej infraštruktúry stála pred väčšinou národných vlád i bez ohľadu na krízu. Dnes však investovanie do týchto oblastí vytvára možnosť obnovenia veľkej verejnej spotreby a mohlo by sa stať určitým stabilizujúcim prvkom v čase hospodárskej krízy.

Ďalším problémom je otázka sociálneho modelu a sociálnych dávok. Kancelárka Merkelová vyhlásila, že nemecký sociálny model je jedným z kľúčových nástrojov boja proti hospodárskej kríze, pretože umožňuje udržať žiaducu mieru domácej spotreby. Toto je riešenie pre Nemecko, Veľkú Britániu, Španielsko či Francúzsko, ale nie pre malé krajiny. Väčšina malých krajín EÚ má malé otvorené ekonomiky. Osobitne naša ekonomika je v plnom rozsahu závislá od zahraničných trhov. Väčší efekt pre takúto národnú ekonomiku predstavuje všeobecne prijatý princíp šrotovného, pretože výrobné kapacity v malej ekonomike môžu produkovať práve preto, že sa na veľkých trhoch vďaka sociálnej politike zmenila celková štruktúra spotreby a umožnila – aspoň na čas – obnovenie domácej spotreby.

S menovou úniou opatrne
Problémom malých ekonomík je aj to, že vo väčšine prípadov sú závislé iba od niekoľkých transnacionálnych firiem, rozhodujúcich tak z hľadiska tvorby HDP, ako i z hľadiska exportu. Výsledkom je, že ak sa tieto firmy dostanú do významných hospodárskych problémov, prepadá sa celá národná ekonomika a tisícky domácich malých a stredných firiem nie sú schopné vykompenzovať výpadok rozsahu produkcie veľkých transnacionálnych firiem.

Slovensko je v plnej miere závislé najmä od produkcie 21 transnacionálnych korporácií, ktoré tvoria vyše 90 % zisku vytvoreného v nefinančnej sfére a vyše 90 % slovenského exportu. Problémy v oblasti automobilového priemyslu sa automaticky premietajú nielen do zníženej tvorby HDP, ale sa aj významným spôsobom premietajú do celkového prepadu zahranično–obchodnej bilancie. Väčšina nových členských krajín EÚ sa dostala do podobnej situácie – pomerne vysokú nezamestnanosť znižoval odchod časti uchádzačov o prácu do krajín „starej“ EÚ. Zo Slovenska odišlo vyše 240-tisíc ľudí, ktorí pracovali najmä vo Veľkej Británii, Írsku a v Španielsku.

Hospodárska kríza však znižuje globálny trh práce, čiže zanikajú pracovné miesta i v západnej Európe. Pracovní migranti sa vracajú domov, čo len prehĺbi hospodárske problémy v strednej a východnej Európe. Keby sa vrátila prevažná väčšina tých, ktorí pracujú v zahraničí, znamenalo by to návrat vysokej miery nezamestnanosti, ktorá bola typická pre koniec 90. rokov a vo väčšine krajín sa pohybovala na úrovni 10 – 12 percent. Pre Slovensko by to znamenalo návrat plošnej 15–percentnej nezamestnanosti.

Európska únia sa usiluje bojovať proti kríze koordinovane, lenže podmienky starých a nových členských krajín sa líšia. Niektoré návrhy MMF (urýchlené prijatie Bulharska, Rumunska, alebo prijatie ďalších krajín, ktoré neplnia maastrichtské kritériá, do menovej únie) sú dvojsečnou zbraňou. Síce sa zníži tlak na MMF, aby poskytoval preklenovacie úvery ťažko zasiahnutým ekonomikám, avšak vzhľadom na charakter menovej únie sa podstatne zvýši tlak na ostatné členské krajiny, aby z vnútorných zdrojov zachraňovali rozpočty nových členských krajín. Takýto systém bude neprijateľný pre väčšinu vlád, čo by mohlo vyústiť do väčších rozporov medzi doterajšími členmi Európskej menovej únie a tými, ktoré by sa stali členmi na (nazvime to) nátlak zvonku.

Kríza je šancou na zásadnú zmenu
Kým na jeseň roku 2008 sa hovorilo o tom, že kríza sa rozvinie v roku 2009 a v roku 2010 dôjde k oživeniu, v súčasnosti už väčšina odborníkov priznáva, že kríza sa bude postupne rozvíjať v rokoch 2009 a 2010 a potrvá minimálne dva až päť rokov. Podľa niektorých môže trvať osem až desať rokov. Treba si to uvedomiť, pretože väčšina vlád je dnes predsa len v pokušení poskytovať tzv. balíčky, ktorými chce utlmiť dopad hospodárskej krízy. Tie by mohli byť určitým preklenovacím riešením, ak by kríza bola krátkodobá. Ak však bude dlhodobá, vlády o dva až tri roky nebudú mať dosť zdrojov na poskytnutie ďalších balíčkov na utlmenie krízy a budú ich musieť získavať emitovaním ďalších dlhopisov. To môže viesť k vytvoreniu novej bubliny štátnych dlhopisov, o ktoré bude najväčší záujem medzi investormi vzhľadom na rizikovosť podnikovej sféry a finančného sektora. Táto bublina sa vytvorí veľmi rýchlo a vôbec nemusí trvať sedem až osem rokov, kým praskne ako hypotekárna, ale je možné, že sa to stane v priebehu jedného roka. „Prasknutie“ ďalšej finančnej bubliny by podstatne ohrozilo možnosti získavania finančných zdrojov pre vlády a vyvolalo by nový komplex problémov vo finančnom aj hospodárskom sektore.

Súčasná kríza nastavila zrkadlo svetovej civilizácii – nadmernému čerpaniu prírodných zdrojov, nehoráznemu špekulovaniu v oblasti finančných systémov a tomu, čo sa nazýva morálnym hazardom. Takto chápaná kríza znamená zásadnú výzvu na prehodnotenie podoby národných ekonomík aj svetovej ekonomiky, prehodnotenie úlohy a významu morálneho hazardu, ale predovšetkým znamená prehodnotenie celkového vzťahu medzi ľudskou spoločnosťou a planétou Zem, pretože k týmto problémom hospodárskej recesie musíme v skutočnosti priradiť aj ďalšie zásadné výzvy – globálne otepľovanie a klimatické zmeny. Tieto nezmizli, len ich priebeh hospodárskej krízy zatlačil do úzadia. Z tohto hľadiska môžeme krízu chápať ako hrozbu, ale zároveň i šancu uskutočniť tie opatrenia, ku ktorým by sa za iných podmienok nikto neodhodlal, avšak krízová situácia vytvára šancu pre tých, ktorí budú ochotní radikálnym spôsobom zmeniť svoje uvažovanie.

Súčasná hospodárska kríza môže byť teda aj začiatkom nového smerovania globálnej svetovej ekonomiky.

doc. Ing. Peter Staněk, CSc. je ekonóm, pracuje v Ekonomickom ústavu SAV

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO. Vyšlo v č.18-19/2009