V „temných“ storočiach, kedy Európu ovládalo kresťanstvo a pápež bol skoro rovnako vplyvný ako svetskí vladári, sa za umenie väčšinou považovali diela, ktoré boli pekné. Stavitelia budovali katedrály, aby sa priblížili Bohu a maliari sa predbiehali v tom, kto realistickejšie zachytí dielo Stvoriteľa. Vo svätostánkoch znel dôstojný zvuk chorálov a v kráľovských palácoch zase Mozartov hravý štýl. Divadelníci sa snažili vyvolať v ľuďoch smiech i napätie, pokúšajúc sa vyrovnať svojím antickým vzorom...

Nad umeleckým géniom vrcholných postáv gotiky, renesancie, baroka, či secesie, dodnes žasneme. Ktovie, čo si o niekoľko storočí pomyslia budúci kunsthistorici, keď budú konfrontovaní s niektorými artefaktmi umenia našej doby. Napríklad s takou Itziar Okariz. Táto 42-ročná „umelkyňa“ pochádza zo Španielska a žije v New Yorku.

Jej umenie vychádza z perspektívy feministickej ideológie a spočíva v lezení na fasády budov a v močení na verejných priestranstvách. Týmto spôsobom sa podľa vlastných slov snaží vyvolať debatu o zažitých konvenciách a spoločenských hodnotách. Pričom feministický aspekt má spočívať v tom, že močí postojačky! Tento mesiac si ju užili švédski daňoví poplatníci, ktorí za jej vystúpenie v opere v Umeaa zaplatili 10 000 švédskych korún, plus náklady na let z New Yorku.

„Umelkyňa močí od roku 2001“, hovorí pre noviny Aftonbladet Tina Eriksson-Fredriksson, dramaturgička festivalu, na ktorom Okariz vystúpila. Aj ona považuje šokujúce predstavenie za príspevok ku gender – debate: „Je jasné, že toto je umenie, ponúkajúce silný zážitok, inak by ľud nebol pohnutý. Itziar Okariz otvára takýmto silným zážitkom diskusiu o predsudkoch. Vypije množstvo vody a potom stojí a močí ako chlap, čelom k publiku“.

Podobný je aj prístup miestnej univerzity, kde majú filozofujúce feministky v rámci tzv. rodových štúdií, silné postavenie. Rádio v Umeaa už 25 rokov vysiela feministický program, kde sú muži permanentne dehonestovaní. V meste má fungovať aj feministická škôlka, kde sa deti majú hrať s rodovo neutrálnymi hračkami.

Mierny nesúhlas so spôsobom, akým sa využívajú verejné financie, vyjadril len komunálny pravicový politik, Anders Aagren. Na otázku denníka Aftonbladet, či sa nechystá na predstavenie len odvrkol: „Nie, na to, aby som videl niekoho močiť na verejnosti, mi stačí poprechádzať sa v piatok večer po meste.“

Šok a čo ešte?

Jeho kolegyňa, ľavicovo-liberálna komunálna politička Britt-Mari Lövgren, obhajuje tento druh „umenia“. Koniec koncov, verejné prostriedky na akciu sama pridelila. Spoločne s Tinou Eriksson-Fredriksson kritizujú Aagrenov postoj: „Keby sme jednali tak ako Anders Aagren, nikdy by sme nemali na výber takú širokú paletu umenia ako dnes. Umenie má provokovať.“

Avšak práve v tom spočíva rozdiel medzi veľkými umelcami minulosti a dnešným pseudoumením, ktoré je často len oplzlosťou. Veľa umelcov šokovalo svoju dobu. Ale prvok samotnej novosti a originality bol spravidla doplnený remeselne vynikajúcim stvárnením. Akú zručnosť vyžaduje a akú pridanú hodnotu ponúka močenie po stojačky?

Britský historik Paul Johnson vo svojej knihe Dejiny umenia: Nový pohľad píše: „Ak umenie vykazuje isté závažné nedostatky, obvykle ide len o príznak slabých miest v politike, ekonomike a spoločnosti ako takej.“ Itziar Okariz nie je nejakou výstrednou výnimkou. Pseudoumeniu v podobe výstav výkalov, kravských sŕdc a žien, močiacich postojačky, sa dnes darí. Napriek tomu, že väčšine verejnosti sa z takýchto záležitostí dvíha žalúdok, predstavitelia liberálnej ľavice neváhajú podporovať podobné „kultúrne akcie“ z peňazí všetkých občanov.

Ide o dôsledok ideologizácie umenia. Keď sa švédski novinári spýtali Tiny Eriksson-Fredriksson, čo na túto formu umenia hovoria upratovačky, tá im budovateľsky odvetila: „Umelkyňa si po sebe poupratuje sama. Ak by však potrebovala pomoc, som pripravená.“

Užitočný odkaz

Švédska stránka s fotkami „umenia“ Itziar Okariz (len pre silné povahy!):

http://exilen.suddenlaunch3.com/index.cgi?board=pol3&action=display&num=1175788333