Čo s volebným právom? "Zaveďme daňovú demokraciu"
Tušili to mnohí klasici liberalizmu i konzervativizmu. Všeobecné a rovné volebné právo nemusí byť v súlade so slobodou, naopak môže byť jej najsilnejším ohrozením. Lukáš Krivošík a Jozef Fiľko predstavujú dve originálne cesty, ktorými by sa reforma volebného práva mohla uberať.
Dnes je široko prijímanou pravdou, že základom demokracie je všeobecné rovné volebné právo. Na druhej strane korene súčasného usporiadania demokratických inštitúcií siahajú do 18. storočia. Pre modernú dobu teda nemusia byť úplne primerané.
Zrejme veľa Slovákov si po parlamentných voľbách, a vlastne po uverejnení každého ďalšieho prieskumu verejnej mienky, kladie otázku, ako zamedziť tomu, aby masa občanov pre nás vyberala očividne nekompetentných vládcov. Všetci oprávnení voliči majú rovnaký hlas, ale náklady i prínosy rozhodnutí tých politikov, ktorí vzišli z volieb „rovných“, nie sú a nikdy ani nemôžu byť rozdelené rovnomerne.
Takisto na správe štátu sa nepodieľa každý rovnako. Je to rovnaké, ako keby mal každý majiteľ v akciovej spoločnosti len jednu akciu bez ohľadu na to, koľko do podniku vrazil. Volebné právo a vlastnícke právo sa v súčasnej podobe demokracie bijú. A možno je to práve tento dôvod, prečo politické zriadenie upadá.
V súčasnom systéme môže prísť populistický politik, ktorý si kúpi 51 percent chudobnejších hlasov so sľubom, že vyvlastní a prerozdelí vlastníctvo bohatších 49 percent.
Keď pred vyše dvesto rokmi šli americkí osadníci do vojny s Anglickom, ich heslom bolo No Taxation Without Representation (teda „žiadne dane bez zastúpenia“). Londýnsky parlament nemal mať právo zaťažovať kolónie daňami bez ich priameho súhlasu.
Žiadne zastúpenie bez daní
Dnes, aj zoči-voči slovenskej politickej realite, je načase uvažovať o volebnom systéme, v ktorom by podiel na správe štátu zodpovedal podielu na jeho financovaní.
Inými slovami zásade – žiadne zastúpenie bez daní! Ak prijmeme tézu, že by mala existovať nejaká závislosť medzi váhou volebného hlasu a zaplatenými daňami, je možných viac ciest. Jedna možnosť by mohla spočívať v rozdelení dnešných voličov na dve skupiny. Voliť by mohli len tí, čo dane platia, respektíve tí, ktorí platia štátu viac než od štátu dostávajú.
Aj nezamestnaný platí DPH, ale keďže tovary nakupuje z dávok, ktoré dostáva od štátu, je logické, že viac dostáva, ako platí. Preto by volebné právo nemal. Podobne by sa aktívne volebné právo odobralo verejným zamestnancom.
Aký účel by malo takéto rozdelenie? Poberatelia sociálnych dávok, ako aj verejní zamestnanci majú tendenciu skôr podporovať expanziu štátu. Vyplýva to z logiky byrokracie, ktorá má sklon expandovať, ale aj z prirodzeného záujmu sociálne odkázaných podporovať politikov, ktorí im bezprácne sľúbia viac peňazí.
Ak sa týmto trendom nedá voľný priechod, môže nastať situácia, keď jedna tretina národa financuje cez prerozdeľovanie pohodlný život zvyšných dvoch tretín „nemakačenkov“.
Ak by občan opäť začal pracovať alebo podnikať a platiť dane, jeho volebné právo by mu bolo obnovené. Keby sa legislatívne vytvorila súvislosť medzi volebným hlasom a objemom zaplatených daní, musel by sa upraviť samotný daňový systém. Mal by byť čo najjednoduchší, aby každému hneď bolo jasné, či na chod štátu reálne prispieva, koľko platí a či má teda právo voliť.
Rovná daň z príjmu fyzických osôb by sa mala znížiť na desať percent a následne by sa zredukovali odpočítateľné položky. V priebehu prípravy by sa mohlo vyskytnúť veľa praktických problémov, ktoré by bolo nutné vyriešiť. Treba sa napríklad zamyslieť nad pasívnym volebným právom.
Inou možnosťou je daňovo vážený hlas. Podobný systém fungoval v uhorskom sneme, kde sa váha hlasu jednotlivých zástupcov líšila. Voliť by mohli aj ľudia, ktorí sú čistými príjemcami peňazí od štátu, ale mali by len jeden hlas. Počet hlasov, ktorými by každý občan disponoval, by rástol so stúpajúcim príjmom. Volič by sa pri vstupe do volebnej miestnosti preukázal daňovým priznaním alebo potvrdením z daňového úradu. Nápad opäť prináša mnohé otázky, takýto systém by však bol oveľa spravodlivejší.
Asi najlepšou možnosťou by bol zmiešaný systém, spočívajúci v existencii dvoch komôr parlamentu, z ktorých jedna by bola kreovaná na základe rovného volebného práva, kým zloženie druhej by odrážalo rozloženie daňového zaťaženia. Niekto by mohol namietnuť, že majetní by boli po takejto reforme zvýhodnení na úkor nemajetných. No bohatí často platia len minimálne dane.
Skutočným víťazom by bola pracujúca stredná vrstva. Opačnou možnosťou by bolo ponechať volebné právo rovné, ale zaviesť daň z hlavy, pri ktorej by každý platil nie rovnaké percento, ale rovnakú sumu. Princíp jeden človek – jeden hlas by v takom prípade aj reálne zodpovedal podielu ľudí na financovaní štátu.
(Vyšlo v týždenníku .týždeň 14/2007)